To, že sa Crossfit pre mňa stane závislosťou, som naozaj nepredpokladala. Nájsť si čas pre seba, bolo to najlepšie, čo som mohla urobiť. Dnes som nielen silnejšia po fyzickej stránke. Som aj oveľa šťastnejšia a spokojnejšia.
Nikdy som nebola športovec telom aj dušou, no zároveň šport patril do môjho života, pretože som aktívny človek. Najskôr to bol volejbal, aerobic, fitko, ktoré ma ale prudko nebavilo, hoci som tam chodila štyrikrát do týždňa. Bolo fajn mať príjemného trénera či trénerku, no stále som mala pocit, že „musím“ ísť cvičiť. Cvičila som aj pilates, jogu, o ktorej som si myslela, že okrem kondičky nájdem aj nejaký ten vnútorný balans. Všetko to bolo fajn a v danom období života mi to vyhovovalo. Ale, úprimne, nikdy som ničomu veľmi neprepadla. Keď som sa stala mamou, ísť si zacvičiť bolo ťažšie, pretože som mala pocit, že odísť od dieťaťa je priam trestný čin a večer som často padala od únavy do postele. Posledné, čo sa mi chcelo, bolo ísť do fitnesscentra. Joga bola fajn, cvičila som ju doma, no stále to bolo iba o tom: “musím” si zacvičiť.
Šla som na On Ramp. Tréneri boli veľmi príjemní, páčilo sa mi, že nie to nie sú žiadni “mačovia”, ktorí by vyvíjali tlak. Všetko vysvetlili. Každý pohyb, každý typ cvičenia, s ktorým sa na tréningoch budeme stretávať. A aj keď sa niekto na niečo spýtal druhý, tretí raz, nedočkal sa výsmechu, ani nejakých narážok, vždy všetko vysvetlili opäť, ukázali, povzbudili. Mala som z toho naozaj dobrý pocit. A tak som od februára začala trénovať.
Pamätám si prvý tréning, bola som dosť v strese, pretože niektoré cviky sa mi zdali byť náročné. Jedna kočka v šatni mi povedala, že nech tomu dám čas a na tréningoch budem čoskoro závislá. Dosť som o tom pochybovala, najmä keď som po asi pätnástich rokoch skákala na švihadle a dúfala, že dám aspoň dvadsať skokov. Postupne som vďaka trénerom pochopila, že nejde o to ísť hneď na 100 percent, že nikto, naozaj nikto vás do ničoho nebude tlačiť, že vezmú do úvahy vaše limity a cviky, na ktoré vaše telo ešte nie je pripravené, jednoducho “naškálujú” a vy sa ich naučíte zvládnuť postupne. Nikdy som nemala pocit, že som to prehnala a uškodila si, hoci mi známi často o CrossFite hovorili, že “pozor, zničíš si kĺby…”. A tak som si veľmi dlho, vlastne niekedy až doposiaľ, išla s prázdnou tyčou, a neriešila, že nezdvihnem takú váhu, ako iná kočka na tréningu. Na druhej strane, keď som si mohla pridať, tak som to skúsila a po pár mesiacoch som zistila, že pri niektorých cvikoch už zvládnem cvičiť s vyššou váhou. Bol to skvelý pocit.
Výsledky som začala cítiť hneď, ako som nabehla na pravidelný režim. Na tréningy som sa začala tešiť, pretože sme sa vždy zasmiali, spoznala som nových ľudí, všetci si navzájom fandili, tešili sa vzájomne z úspechov toho druhého. Nezabudnem, ako niekto spravil prvý Muscle Up a tlieskala mu celá telocvičňa. Bolo to veľmi priateľské, také podporujúce a uvedomila som si, že nejde iba o výsledky. Ale je skvelé, keď vidíte a cítite progres a navzájom sa k nemu motivujete. Na začiatku som sa zavesila na hrazdu a bola som rada, že sa na nej udržím, dnes sa už aj zdvihnem ? Na CrossFit teda chodím asi osem mesiacov a z piatich tréningov mesačne som sa dopracovala na neobmedzený vstup, pretože niekedy sa mi podarilo prísť zacvičiť si aj štyrikrát do týždňa. Často sa mi stáva, že keď niekedy večer nemôžem ísť cvičiť, mám normálne “absťák” a hovorím si, že tá slečna mala pravdu.
Okrem toho, moje migrény sú už minulosťou. Hlava ma bolievala niekoľkokrát do týždňa, svaly na chrbte som nemala žiadne… Denne som zažívala množstvo stresu, ktorý som nemala kde ventilovať. A dnes, fakt, si nevymýšľam, ma hlava nebolieva takmer vôbec. Výborné je, že som nedávno absolvovala aj prvý Nutrition Challenge, a pochopila som, ako sa mám stravovať, aby som mala celý deň energiu, aby som už viac nechudla zo svalov, nezabúdala jesť počas dňa a nezaháňala hlad po večeroch. Cítim sa tak dobre, asi ako nikdy predtým.
Prihlásila som na CrossFit aj svoje staršie dieťa, pretože si myslím, že každý cvik sa dá upraviť tak, aby ho zvládli deti, či starší ľudia. Občas tam so mnou chodieva aj moje mladšie dieťa, keď ho nemá kto postrážiť, a opakuje po nás stojky či kliky. Som rada, že ma deti vidia cvičiť, pretože je pravdepodobné, že tiež raz budú športovať a budú tak zdravšie a šťastnejšie.
To, že som si našla čas pre seba, ktorý si naozaj užívam, bolo to najlepšie, čo som mohla urobiť. CrossFit Senec je tiež komunita, kde sa pravidelne pomáha aj deťom s hendikepom a podarilo sa nám zorganizovať veľmi príjemnú akciu pre deti s poruchami v autistickom spektre. Okrem toho sa mi páči, že v gyme to žije aj tak inak, ľudia si po tréningu dajú proteín, pokecajú, stretnú sa aj na rôznych voľnočasových akciách, kde sa lepšie spoznajú. Teraz sa už napríklad teším na svoj prvý Open, a aj na party po ňom ?
Michaela Saleh Suríniová
mama dvoch detí, redaktorka TV JOJ